Drahí bratia a sestry!
Dnes – na Prvú adventnú nedeľu – začíname nový cirkevný rok.
Advent každoročne prežívame ako obdobie duchovnej prípravy na
sviatky Ježišovho narodenia. Duchovnú hĺbku Adventu naznačuje
čítanie z Markovho evanjelia, v ktorom Pán Ježiš vyzýva svojich
učeníkov k bdelosti. Hovorí im, že majú bdieť, lebo nevedia,
kedy sa vráti pán domu.
Božia výzva k bdelosti je výzvou na naše obrátenie. Je apelom na
svedomie, aby sme sa v každom okamihu života usilovali žiť podľa
evanjelia, a nie podľa sveta. Naše duchovné obrátenie je spojené
s radostným očakávaním dobrého Pána. V druhom čítaní z Listu
Korinťanom apoštol Pavol pripomína, čo má Boh pripravené pre
tých, ktorí ho nasledujú: budú obohatení milosťou poznania Pána;
a tiež dostanú silu vytrvať bez úhony až do konca (porovnaj. 1
Kor 1, 5-8).
Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi hovorí: „Do
spoločenstva Cirkvi sú naplno začlenení tí, ktorí majú Kristovho
Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené
prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s
Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza
a biskupov -, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a
cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je
začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v
lone Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“. Nikto zo synov a z dcér
Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá
pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej
Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky,
slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme
prísnejšie súdení (LG, 14). Snahu o tento súlad nášho života s
milosťou členstva v Kristovej Cirkvi, ktorá je od počiatku
katolícka, nazývame „katolíckou identitou“.
Spoločnosť má určité predstavy, ako sa má katolík správať, čo ho
charakterizuje a ako sa v nej angažuje. Tento obraz vychádza z
ľudskej skúsenosti, niekedy môže byť nepravdivý a deformovaný,
často je ovplyvnený dejinami. Sme katolíkmi, sme hrdí na svoju
vieru a Cirkev. To však neznamená, že by sme si neboli vedomí
mnohých ľudských slabostí, ktoré život Cirkvi v dejinách
sprevádzali. Rovnako naša hrdosť neznamená, že by sme chceli
znevažovať ľudí iného presvedčenia. My sme však vo viere hlboko
presvedčení, že v našej Cirkvi sa stáva najlepšie viditeľným
práve to spoločenstvo, ktoré založil sám Kristus, keď poveril
apoštolov, aby šli, hlásali evanjelium, učili národy a krstili
ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Katolícka cirkev je naším domovom. Je to miesto, kam sa môžeme
kedykoľvek vrátiť ako deti k rodičom. V našich kostoloch
nachádzame v Oltárnej sviatosti živého Krista, ktorý nám skrz
apoštolov sľúbil, že zostane s nami až do skončenia sveta. Vo
sviatostiach nachádzame veľkú duchovnú posilu pre náš každodenný
život, aby sme zostali verní nášmu Majstrovi a mali dostatok síl
prekonávať prekážky, ktoré pred nás kladie každodenný život. Čím
viac prežívam svoje spoločenstvo s Pánom, tým viac katolícka
viera preniká môj život. Čím pravidelnejšie pristupujem k
sviatosti zmierenia a konám pokánie, tým skôr dokážem vo svojom
svedomí správne rozlíšiť dobro od zla.
Drahí bratia a sestry! Osobný vzťah k Bohu je základom našej
ľudskej a katolíckej identity. Medzi duchovným životom a
vonkajšími náboženskými prejavmi jestvuje úzky súvis. Pre
katolíka je samozrejmosťou navštevovať bohoslužby v nedele a
prikázané sviatky či pristupovať k sviatosti zmierenia. Ak by
sme sa týchto zbožných úkonov vzdávali alebo ich pravidelne
vynechávali, vážne by sme sa mali pýtať samých seba, ako
prežívame a rozvíjame svoju vieru a nakoľko nám na nej záleží.
Otázka náboženskej praxe je zvlášť naliehavá v prípade výchovy
detí a mládeže. Milí rodičia, chceme sa vám poďakovať za
náboženskú výchovu, ktorú dávate svojim deťom. Rovnako vás
chceme povzbudiť, aby ste s otvoreným srdcom venovali vo svojich
rodinách priestor modlitbe a prichádzali spoločne na bohoslužby.
Vás, chlapci a dievčatá, milá mládež, chceme pozvať a povzbudiť
k odvahe budovať svoj život s Kristom. Majte dobrú vôľu a odvahu
k modlitbe, prijímaniu sviatostí a duchovnému životu. Katolícka
cirkev je vaším domovom, vždy tu budete vítaní. Jedného dňa to
budete vy, kto bude v rodine odovzdávať posolstvo evanjelia
ďalším generáciám.
Katolícka identita sa prejavuje aj v spoločenskom živote. Žijeme
v dobe, v ktorej musíme zápasiť o také hodnoty, ktoré sa
stáročia zdali samozrejmé. Naša krajina je dodnes poznačená
ťažkým balvanom potratového zákona, ktorý spôsobil nesmierne
množstvo utrpenia a duchovných škôd aj medzi veriacimi.
Rovnako zápasíme o zachovanie manželstva ako zväzku muža a ženy.
Manželstvo muža a ženy, z ktorého vzniká rodina, má svoju
výnimočnosť, žiaden iný vzťah mu nemožno postaviť na roveň. Tu
však nejde iba o právo. Je dôležité, aby sme my sami svojimi
rozhodnutiami dokazovali, že to chápeme rovnako. Mnoho mladých
žije spolu bez sobáša. Jedným zo znakov našej identity by mala
byť odvaha robiť rozhodnutia, neutekať pred zodpovednosťou.
Rodinné vzťahy nie sú na prenájmom, s možnosťou vrátenia či
výmeny. Keď ľudia majú strach zo záväzkov, práve veriaci by mali
vedieť povedať: „Som tu pre teba: v zdraví a šťastí, v chorobe
aj v nešťastí. Budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho
života!" Nepodľahnime malomyseľnosti: nestavajme budúcnosť na
piesku, na spolužitiach „na skúšku“. Prejavme odvahu stavať s
vierou – na skale sviatosti, o ktorú sa dá oprieť, keď ľudská
krehkosť nevládze.
Ak sa pýtame, čo protirečí katolíckej identite, tak na prvom
mieste je to zanedbanie nášho vzťahu s Ježišom Kristom a
nemravný život. Ak sa na jednej strane zúčastňujeme na
bohoslužbách, ale zároveň vieme, že ako ľudia sme v niektorej
oblasti vážne zlyhali, mali by sme nastúpiť na cestu možnej
nápravy a konať pokánie. Nemôžeme sa zmieriť s tým, že svojím
spôsobom života vydávame zlé svedectvo o spoločenstve viery, do
ktorého sa hlásime. V rovnakom duchu túto pravdu pripomína aj
sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom. Ak trpí alebo, naopak, je
vychvaľovaný jeden úd, spolu s ním trpia alebo sa radujú všetky
údy. Katolíckej identite protirečí liberalizmus, ktorý
relativizuje základné ľudské a prirodzené hodnoty. My katolíci
nemôžeme súhlasiť s eutanáziou, údajnou možnosťou voľby pri
tehotenstve; s rodovou ideológiou alebo so zmenou pojmu
manželstva. S katolíckou identitou nie je v súlade ani taká
forma vlastenectva, ktorá kladie národ nad akékoľvek iné
hodnoty. Sme si vedomí, že spolužitie ľudí rôznych národov, rás
a jazykov nie je jednoduché. Všetci sme však stvorení na Boží
obraz; za každého človeka zomrel Kristus na kríži. V žiadnom
prípade nesmieme urážať, znevažovať alebo fyzicky útočiť na ľudí
pre ich farbu pleti, národnosť alebo náboženstvo. Rasizmus a
antisemitizmus s katolíckou vierou nemajú nič spoločné.
Všetci katolíci, či už ako voliči alebo verejní predstavitelia,
mali by sme sa vo verejnom živote správať tak, aby boli naše
postoje v súlade s našou vierou, nikdy nie proti nej. Z toho
vyplýva, že by sme v žiadnych voľbách nemali podporovať takých
kandidátov, ktorých postoje sú v zásadných otázkach s našou
vierou v rozpore.
Drahí bratia a sestry! Pán Ježiš nás v dnešnom evanjeliu výzva k
bdelosti. Je to jeho žiadosť k oživeniu nášho duchovného života
a k uvedomeniu si jeho zmyslu. Sme pozvaní k hlbšiemu a
radostnejšiemu spoločenstvu s Pánom. Čím viac budeme naozaj
duchovne žiť, tým autentickejšie budú aj naše vonkajšie prejavy:
katolícka viera sa dôslednejšie prejaví aj v rodine, zamestnaní,
škole i vo verejnom živote. Ďakujeme vám za vaše úsilie zostať
Bohu verní na každom mieste, kde vás Boh postavil. Vážime si, že
aj v rozličných ťažkostiach, ktoré denne prekonávate, hľadáte
prameň posily v modlitbe, Božom slove a Eucharistii. Do
nastávajúceho Adventného obdobia vám a vašim blízkym, na
príhovor Sedembolestnej Panny Márie, vyprosujeme hojnosť Božích
darov, aby ste potom mohli prežiť milostiplné a pokojné Vianoce,
ktoré nech sú predzvesťou aj našej blaženej večnosti.
Zo srdca vás žehnajú biskupi Slovenska
Drahí bratia a sestry!
Dnes – na Prvú adventnú nedeľu – začíname nový cirkevný rok.
Advent každoročne prežívame ako obdobie duchovnej prípravy na
sviatky Ježišovho narodenia. Duchovnú hĺbku Adventu naznačuje
čítanie z Markovho evanjelia, v ktorom Pán Ježiš vyzýva svojich
učeníkov k bdelosti. Hovorí im, že majú bdieť, lebo nevedia,
kedy sa vráti pán domu.
Božia výzva k bdelosti je výzvou na naše obrátenie. Je apelom na
svedomie, aby sme sa v každom okamihu života usilovali žiť podľa
evanjelia, a nie podľa sveta. Naše duchovné obrátenie je spojené
s radostným očakávaním dobrého Pána. V druhom čítaní z Listu
Korinťanom apoštol Pavol pripomína, čo má Boh pripravené pre
tých, ktorí ho nasledujú: budú obohatení milosťou poznania Pána;
a tiež dostanú silu vytrvať bez úhony až do konca (porovnaj. 1
Kor 1, 5-8).
Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi hovorí: „Do
spoločenstva Cirkvi sú naplno začlenení tí, ktorí majú Kristovho
Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené
prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s
Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza
a biskupov -, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a
cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je
začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v
lone Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“. Nikto zo synov a z dcér
Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá
pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej
Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky,
slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme
prísnejšie súdení (LG, 14). Snahu o tento súlad nášho života s
milosťou členstva v Kristovej Cirkvi, ktorá je od počiatku
katolícka, nazývame „katolíckou identitou“.
Spoločnosť má určité predstavy, ako sa má katolík správať, čo ho
charakterizuje a ako sa v nej angažuje. Tento obraz vychádza z
ľudskej skúsenosti, niekedy môže byť nepravdivý a deformovaný,
často je ovplyvnený dejinami. Sme katolíkmi, sme hrdí na svoju
vieru a Cirkev. To však neznamená, že by sme si neboli vedomí
mnohých ľudských slabostí, ktoré život Cirkvi v dejinách
sprevádzali. Rovnako naša hrdosť neznamená, že by sme chceli
znevažovať ľudí iného presvedčenia. My sme však vo viere hlboko
presvedčení, že v našej Cirkvi sa stáva najlepšie viditeľným
práve to spoločenstvo, ktoré založil sám Kristus, keď poveril
apoštolov, aby šli, hlásali evanjelium, učili národy a krstili
ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Katolícka cirkev je naším domovom. Je to miesto, kam sa môžeme
kedykoľvek vrátiť ako deti k rodičom. V našich kostoloch
nachádzame v Oltárnej sviatosti živého Krista, ktorý nám skrz
apoštolov sľúbil, že zostane s nami až do skončenia sveta. Vo
sviatostiach nachádzame veľkú duchovnú posilu pre náš každodenný
život, aby sme zostali verní nášmu Majstrovi a mali dostatok síl
prekonávať prekážky, ktoré pred nás kladie každodenný život. Čím
viac prežívam svoje spoločenstvo s Pánom, tým viac katolícka
viera preniká môj život. Čím pravidelnejšie pristupujem k
sviatosti zmierenia a konám pokánie, tým skôr dokážem vo svojom
svedomí správne rozlíšiť dobro od zla.
Drahí bratia a sestry! Osobný vzťah k Bohu je základom našej
ľudskej a katolíckej identity. Medzi duchovným životom a
vonkajšími náboženskými prejavmi jestvuje úzky súvis. Pre
katolíka je samozrejmosťou navštevovať bohoslužby v nedele a
prikázané sviatky či pristupovať k sviatosti zmierenia. Ak by
sme sa týchto zbožných úkonov vzdávali alebo ich pravidelne
vynechávali, vážne by sme sa mali pýtať samých seba, ako
prežívame a rozvíjame svoju vieru a nakoľko nám na nej záleží.
Otázka náboženskej praxe je zvlášť naliehavá v prípade výchovy
detí a mládeže. Milí rodičia, chceme sa vám poďakovať za
náboženskú výchovu, ktorú dávate svojim deťom. Rovnako vás
chceme povzbudiť, aby ste s otvoreným srdcom venovali vo svojich
rodinách priestor modlitbe a prichádzali spoločne na bohoslužby.
Vás, chlapci a dievčatá, milá mládež, chceme pozvať a povzbudiť
k odvahe budovať svoj život s Kristom. Majte dobrú vôľu a odvahu
k modlitbe, prijímaniu sviatostí a duchovnému životu. Katolícka
cirkev je vaším domovom, vždy tu budete vítaní. Jedného dňa to
budete vy, kto bude v rodine odovzdávať posolstvo evanjelia
ďalším generáciám.
Katolícka identita sa prejavuje aj v spoločenskom živote. Žijeme
v dobe, v ktorej musíme zápasiť o také hodnoty, ktoré sa
stáročia zdali samozrejmé. Naša krajina je dodnes poznačená
ťažkým balvanom potratového zákona, ktorý spôsobil nesmierne
množstvo utrpenia a duchovných škôd aj medzi veriacimi.
Rovnako zápasíme o zachovanie manželstva ako zväzku muža a ženy.
Manželstvo muža a ženy, z ktorého vzniká rodina, má svoju
výnimočnosť, žiaden iný vzťah mu nemožno postaviť na roveň. Tu
však nejde iba o právo. Je dôležité, aby sme my sami svojimi
rozhodnutiami dokazovali, že to chápeme rovnako. Mnoho mladých
žije spolu bez sobáša. Jedným zo znakov našej identity by mala
byť odvaha robiť rozhodnutia, neutekať pred zodpovednosťou.
Rodinné vzťahy nie sú na prenájmom, s možnosťou vrátenia či
výmeny. Keď ľudia majú strach zo záväzkov, práve veriaci by mali
vedieť povedať: „Som tu pre teba: v zdraví a šťastí, v chorobe
aj v nešťastí. Budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho
života!" Nepodľahnime malomyseľnosti: nestavajme budúcnosť na
piesku, na spolužitiach „na skúšku“. Prejavme odvahu stavať s
vierou – na skale sviatosti, o ktorú sa dá oprieť, keď ľudská
krehkosť nevládze.
Ak sa pýtame, čo protirečí katolíckej identite, tak na prvom
mieste je to zanedbanie nášho vzťahu s Ježišom Kristom a
nemravný život. Ak sa na jednej strane zúčastňujeme na
bohoslužbách, ale zároveň vieme, že ako ľudia sme v niektorej
oblasti vážne zlyhali, mali by sme nastúpiť na cestu možnej
nápravy a konať pokánie. Nemôžeme sa zmieriť s tým, že svojím
spôsobom života vydávame zlé svedectvo o spoločenstve viery, do
ktorého sa hlásime. V rovnakom duchu túto pravdu pripomína aj
sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom. Ak trpí alebo, naopak, je
vychvaľovaný jeden úd, spolu s ním trpia alebo sa radujú všetky
údy. Katolíckej identite protirečí liberalizmus, ktorý
relativizuje základné ľudské a prirodzené hodnoty. My katolíci
nemôžeme súhlasiť s eutanáziou, údajnou možnosťou voľby pri
tehotenstve; s rodovou ideológiou alebo so zmenou pojmu
manželstva. S katolíckou identitou nie je v súlade ani taká
forma vlastenectva, ktorá kladie národ nad akékoľvek iné
hodnoty. Sme si vedomí, že spolužitie ľudí rôznych národov, rás
a jazykov nie je jednoduché. Všetci sme však stvorení na Boží
obraz; za každého človeka zomrel Kristus na kríži. V žiadnom
prípade nesmieme urážať, znevažovať alebo fyzicky útočiť na ľudí
pre ich farbu pleti, národnosť alebo náboženstvo. Rasizmus a
antisemitizmus s katolíckou vierou nemajú nič spoločné.
Všetci katolíci, či už ako voliči alebo verejní predstavitelia,
mali by sme sa vo verejnom živote správať tak, aby boli naše
postoje v súlade s našou vierou, nikdy nie proti nej. Z toho
vyplýva, že by sme v žiadnych voľbách nemali podporovať takých
kandidátov, ktorých postoje sú v zásadných otázkach s našou
vierou v rozpore.
Drahí bratia a sestry! Pán Ježiš nás v dnešnom evanjeliu výzva k
bdelosti. Je to jeho žiadosť k oživeniu nášho duchovného života
a k uvedomeniu si jeho zmyslu. Sme pozvaní k hlbšiemu a
radostnejšiemu spoločenstvu s Pánom. Čím viac budeme naozaj
duchovne žiť, tým autentickejšie budú aj naše vonkajšie prejavy:
katolícka viera sa dôslednejšie prejaví aj v rodine, zamestnaní,
škole i vo verejnom živote. Ďakujeme vám za vaše úsilie zostať
Bohu verní na každom mieste, kde vás Boh postavil. Vážime si, že
aj v rozličných ťažkostiach, ktoré denne prekonávate, hľadáte
prameň posily v modlitbe, Božom slove a Eucharistii. Do
nastávajúceho Adventného obdobia vám a vašim blízkym, na
príhovor Sedembolestnej Panny Márie, vyprosujeme hojnosť Božích
darov, aby ste potom mohli prežiť milostiplné a pokojné Vianoce,
ktoré nech sú predzvesťou aj našej blaženej večnosti.
Zo srdca vás žehnajú biskupi Slovenska
Drahí bratia a sestry!
Dnes – na Prvú adventnú nedeľu – začíname nový cirkevný rok.
Advent každoročne prežívame ako obdobie duchovnej prípravy na
sviatky Ježišovho narodenia. Duchovnú hĺbku Adventu naznačuje
čítanie z Markovho evanjelia, v ktorom Pán Ježiš vyzýva svojich
učeníkov k bdelosti. Hovorí im, že majú bdieť, lebo nevedia,
kedy sa vráti pán domu.
Božia výzva k bdelosti je výzvou na naše obrátenie. Je apelom na
svedomie, aby sme sa v každom okamihu života usilovali žiť podľa
evanjelia, a nie podľa sveta. Naše duchovné obrátenie je spojené
s radostným očakávaním dobrého Pána. V druhom čítaní z Listu
Korinťanom apoštol Pavol pripomína, čo má Boh pripravené pre
tých, ktorí ho nasledujú: budú obohatení milosťou poznania Pána;
a tiež dostanú silu vytrvať bez úhony až do konca (porovnaj. 1
Kor 1, 5-8).
Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi hovorí: „Do
spoločenstva Cirkvi sú naplno začlenení tí, ktorí majú Kristovho
Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené
prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s
Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza
a biskupov -, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a
cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je
začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v
lone Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“. Nikto zo synov a z dcér
Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá
pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej
Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky,
slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme
prísnejšie súdení (LG, 14). Snahu o tento súlad nášho života s
milosťou členstva v Kristovej Cirkvi, ktorá je od počiatku
katolícka, nazývame „katolíckou identitou“.
Spoločnosť má určité predstavy, ako sa má katolík správať, čo ho
charakterizuje a ako sa v nej angažuje. Tento obraz vychádza z
ľudskej skúsenosti, niekedy môže byť nepravdivý a deformovaný,
často je ovplyvnený dejinami. Sme katolíkmi, sme hrdí na svoju
vieru a Cirkev. To však neznamená, že by sme si neboli vedomí
mnohých ľudských slabostí, ktoré život Cirkvi v dejinách
sprevádzali. Rovnako naša hrdosť neznamená, že by sme chceli
znevažovať ľudí iného presvedčenia. My sme však vo viere hlboko
presvedčení, že v našej Cirkvi sa stáva najlepšie viditeľným
práve to spoločenstvo, ktoré založil sám Kristus, keď poveril
apoštolov, aby šli, hlásali evanjelium, učili národy a krstili
ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Katolícka cirkev je naším domovom. Je to miesto, kam sa môžeme
kedykoľvek vrátiť ako deti k rodičom. V našich kostoloch
nachádzame v Oltárnej sviatosti živého Krista, ktorý nám skrz
apoštolov sľúbil, že zostane s nami až do skončenia sveta. Vo
sviatostiach nachádzame veľkú duchovnú posilu pre náš každodenný
život, aby sme zostali verní nášmu Majstrovi a mali dostatok síl
prekonávať prekážky, ktoré pred nás kladie každodenný život. Čím
viac prežívam svoje spoločenstvo s Pánom, tým viac katolícka
viera preniká môj život. Čím pravidelnejšie pristupujem k
sviatosti zmierenia a konám pokánie, tým skôr dokážem vo svojom
svedomí správne rozlíšiť dobro od zla.
Drahí bratia a sestry! Osobný vzťah k Bohu je základom našej
ľudskej a katolíckej identity. Medzi duchovným životom a
vonkajšími náboženskými prejavmi jestvuje úzky súvis. Pre
katolíka je samozrejmosťou navštevovať bohoslužby v nedele a
prikázané sviatky či pristupovať k sviatosti zmierenia. Ak by
sme sa týchto zbožných úkonov vzdávali alebo ich pravidelne
vynechávali, vážne by sme sa mali pýtať samých seba, ako
prežívame a rozvíjame svoju vieru a nakoľko nám na nej záleží.
Otázka náboženskej praxe je zvlášť naliehavá v prípade výchovy
detí a mládeže. Milí rodičia, chceme sa vám poďakovať za
náboženskú výchovu, ktorú dávate svojim deťom. Rovnako vás
chceme povzbudiť, aby ste s otvoreným srdcom venovali vo svojich
rodinách priestor modlitbe a prichádzali spoločne na bohoslužby.
Vás, chlapci a dievčatá, milá mládež, chceme pozvať a povzbudiť
k odvahe budovať svoj život s Kristom. Majte dobrú vôľu a odvahu
k modlitbe, prijímaniu sviatostí a duchovnému životu. Katolícka
cirkev je vaším domovom, vždy tu budete vítaní. Jedného dňa to
budete vy, kto bude v rodine odovzdávať posolstvo evanjelia
ďalším generáciám.
Katolícka identita sa prejavuje aj v spoločenskom živote. Žijeme
v dobe, v ktorej musíme zápasiť o také hodnoty, ktoré sa
stáročia zdali samozrejmé. Naša krajina je dodnes poznačená
ťažkým balvanom potratového zákona, ktorý spôsobil nesmierne
množstvo utrpenia a duchovných škôd aj medzi veriacimi.
Rovnako zápasíme o zachovanie manželstva ako zväzku muža a ženy.
Manželstvo muža a ženy, z ktorého vzniká rodina, má svoju
výnimočnosť, žiaden iný vzťah mu nemožno postaviť na roveň. Tu
však nejde iba o právo. Je dôležité, aby sme my sami svojimi
rozhodnutiami dokazovali, že to chápeme rovnako. Mnoho mladých
žije spolu bez sobáša. Jedným zo znakov našej identity by mala
byť odvaha robiť rozhodnutia, neutekať pred zodpovednosťou.
Rodinné vzťahy nie sú na prenájmom, s možnosťou vrátenia či
výmeny. Keď ľudia majú strach zo záväzkov, práve veriaci by mali
vedieť povedať: „Som tu pre teba: v zdraví a šťastí, v chorobe
aj v nešťastí. Budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho
života!" Nepodľahnime malomyseľnosti: nestavajme budúcnosť na
piesku, na spolužitiach „na skúšku“. Prejavme odvahu stavať s
vierou – na skale sviatosti, o ktorú sa dá oprieť, keď ľudská
krehkosť nevládze.
Ak sa pýtame, čo protirečí katolíckej identite, tak na prvom
mieste je to zanedbanie nášho vzťahu s Ježišom Kristom a
nemravný život. Ak sa na jednej strane zúčastňujeme na
bohoslužbách, ale zároveň vieme, že ako ľudia sme v niektorej
oblasti vážne zlyhali, mali by sme nastúpiť na cestu možnej
nápravy a konať pokánie. Nemôžeme sa zmieriť s tým, že svojím
spôsobom života vydávame zlé svedectvo o spoločenstve viery, do
ktorého sa hlásime. V rovnakom duchu túto pravdu pripomína aj
sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom. Ak trpí alebo, naopak, je
vychvaľovaný jeden úd, spolu s ním trpia alebo sa radujú všetky
údy. Katolíckej identite protirečí liberalizmus, ktorý
relativizuje základné ľudské a prirodzené hodnoty. My katolíci
nemôžeme súhlasiť s eutanáziou, údajnou možnosťou voľby pri
tehotenstve; s rodovou ideológiou alebo so zmenou pojmu
manželstva. S katolíckou identitou nie je v súlade ani taká
forma vlastenectva, ktorá kladie národ nad akékoľvek iné
hodnoty. Sme si vedomí, že spolužitie ľudí rôznych národov, rás
a jazykov nie je jednoduché. Všetci sme však stvorení na Boží
obraz; za každého človeka zomrel Kristus na kríži. V žiadnom
prípade nesmieme urážať, znevažovať alebo fyzicky útočiť na ľudí
pre ich farbu pleti, národnosť alebo náboženstvo. Rasizmus a
antisemitizmus s katolíckou vierou nemajú nič spoločné.
Všetci katolíci, či už ako voliči alebo verejní predstavitelia,
mali by sme sa vo verejnom živote správať tak, aby boli naše
postoje v súlade s našou vierou, nikdy nie proti nej. Z toho
vyplýva, že by sme v žiadnych voľbách nemali podporovať takých
kandidátov, ktorých postoje sú v zásadných otázkach s našou
vierou v rozpore.
Drahí bratia a sestry! Pán Ježiš nás v dnešnom evanjeliu výzva k
bdelosti. Je to jeho žiadosť k oživeniu nášho duchovného života
a k uvedomeniu si jeho zmyslu. Sme pozvaní k hlbšiemu a
radostnejšiemu spoločenstvu s Pánom. Čím viac budeme naozaj
duchovne žiť, tým autentickejšie budú aj naše vonkajšie prejavy:
katolícka viera sa dôslednejšie prejaví aj v rodine, zamestnaní,
škole i vo verejnom živote. Ďakujeme vám za vaše úsilie zostať
Bohu verní na každom mieste, kde vás Boh postavil. Vážime si, že
aj v rozličných ťažkostiach, ktoré denne prekonávate, hľadáte
prameň posily v modlitbe, Božom slove a Eucharistii. Do
nastávajúceho Adventného obdobia vám a vašim blízkym, na
príhovor Sedembolestnej Panny Márie, vyprosujeme hojnosť Božích
darov, aby ste potom mohli prežiť milostiplné a pokojné Vianoce,
ktoré nech sú predzvesťou aj našej blaženej večnosti.
Zo srdca vás žehnajú biskupi Slovenska
Drahí
bratia a sestry!
Dnes – na Prvú adventnú nedeľu – začíname nový cirkevný rok.
Advent každoročne prežívame ako obdobie duchovnej prípravy na
sviatky Ježišovho narodenia. Duchovnú hĺbku Adventu naznačuje
čítanie z Markovho evanjelia, v ktorom Pán Ježiš vyzýva svojich
učeníkov k bdelosti. Hovorí im, že majú bdieť, lebo nevedia,
kedy sa vráti pán domu.
Božia výzva k bdelosti je výzvou na naše obrátenie. Je apelom na
svedomie, aby sme sa v každom okamihu života usilovali žiť podľa
evanjelia, a nie podľa sveta. Naše duchovné obrátenie je spojené
s radostným očakávaním dobrého Pána. V druhom čítaní z Listu
Korinťanom apoštol Pavol pripomína, čo má Boh pripravené pre
tých, ktorí ho nasledujú: budú obohatení milosťou poznania Pána;
a tiež dostanú silu vytrvať bez úhony až do konca (porovnaj. 1
Kor 1, 5-8).
Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi hovorí: „Do
spoločenstva Cirkvi sú naplno začlenení tí, ktorí majú Kristovho
Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené
prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s
Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza
a biskupov -, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a
cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je
začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v
lone Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“. Nikto zo synov a z dcér
Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá
pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej
Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky,
slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme
prísnejšie súdení (LG, 14). Snahu o tento súlad nášho života s
milosťou členstva v Kristovej Cirkvi, ktorá je od počiatku
katolícka, nazývame „katolíckou identitou“.
Spoločnosť má určité predstavy, ako sa má katolík správať, čo ho
charakterizuje a ako sa v nej angažuje. Tento obraz vychádza z
ľudskej skúsenosti, niekedy môže byť nepravdivý a deformovaný,
často je ovplyvnený dejinami. Sme katolíkmi, sme hrdí na svoju
vieru a Cirkev. To však neznamená, že by sme si neboli vedomí
mnohých ľudských slabostí, ktoré život Cirkvi v dejinách
sprevádzali. Rovnako naša hrdosť neznamená, že by sme chceli
znevažovať ľudí iného presvedčenia. My sme však vo viere hlboko
presvedčení, že v našej Cirkvi sa stáva najlepšie viditeľným
práve to spoločenstvo, ktoré založil sám Kristus, keď poveril
apoštolov, aby šli, hlásali evanjelium, učili národy a krstili
ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Katolícka cirkev je naším domovom. Je to miesto, kam sa môžeme
kedykoľvek vrátiť ako deti k rodičom. V našich kostoloch
nachádzame v Oltárnej sviatosti živého Krista, ktorý nám skrz
apoštolov sľúbil, že zostane s nami až do skončenia sveta. Vo
sviatostiach nachádzame veľkú duchovnú posilu pre náš každodenný
život, aby sme zostali verní nášmu Majstrovi a mali dostatok síl
prekonávať prekážky, ktoré pred nás kladie každodenný život. Čím
viac prežívam svoje spoločenstvo s Pánom, tým viac katolícka
viera preniká môj život. Čím pravidelnejšie pristupujem k
sviatosti zmierenia a konám pokánie, tým skôr dokážem vo svojom
svedomí správne rozlíšiť dobro od zla.
Drahí bratia a sestry! Osobný vzťah k Bohu je základom našej
ľudskej a katolíckej identity. Medzi duchovným životom a
vonkajšími náboženskými prejavmi jestvuje úzky súvis. Pre
katolíka je samozrejmosťou navštevovať bohoslužby v nedele a
prikázané sviatky či pristupovať k sviatosti zmierenia. Ak by
sme sa týchto zbožných úkonov vzdávali alebo ich pravidelne
vynechávali, vážne by sme sa mali pýtať samých seba, ako
prežívame a rozvíjame svoju vieru a nakoľko nám na nej záleží.
Otázka náboženskej praxe je zvlášť naliehavá v prípade výchovy
detí a mládeže. Milí rodičia, chceme sa vám poďakovať za
náboženskú výchovu, ktorú dávate svojim deťom. Rovnako vás
chceme povzbudiť, aby ste s otvoreným srdcom venovali vo svojich
rodinách priestor modlitbe a prichádzali spoločne na bohoslužby.
Vás, chlapci a dievčatá, milá mládež, chceme pozvať a povzbudiť
k odvahe budovať svoj život s Kristom. Majte dobrú vôľu a odvahu
k modlitbe, prijímaniu sviatostí a duchovnému životu. Katolícka
cirkev je vaším domovom, vždy tu budete vítaní. Jedného dňa to
budete vy, kto bude v rodine odovzdávať posolstvo evanjelia
ďalším generáciám.
Katolícka identita sa prejavuje aj v spoločenskom živote. Žijeme
v dobe, v ktorej musíme zápasiť o také hodnoty, ktoré sa
stáročia zdali samozrejmé. Naša krajina je dodnes poznačená
ťažkým balvanom potratového zákona, ktorý spôsobil nesmierne
množstvo utrpenia a duchovných škôd aj medzi veriacimi.
Rovnako zápasíme o zachovanie manželstva ako zväzku muža a ženy.
Manželstvo muža a ženy, z ktorého vzniká rodina, má svoju
výnimočnosť, žiaden iný vzťah mu nemožno postaviť na roveň. Tu
však nejde iba o právo. Je dôležité, aby sme my sami svojimi
rozhodnutiami dokazovali, že to chápeme rovnako. Mnoho mladých
žije spolu bez sobáša. Jedným zo znakov našej identity by mala
byť odvaha robiť rozhodnutia, neutekať pred zodpovednosťou.
Rodinné vzťahy nie sú na prenájmom, s možnosťou vrátenia či
výmeny. Keď ľudia majú strach zo záväzkov, práve veriaci by mali
vedieť povedať: „Som tu pre teba: v zdraví a šťastí, v chorobe
aj v nešťastí. Budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho
života!" Nepodľahnime malomyseľnosti: nestavajme budúcnosť na
piesku, na spolužitiach „na skúšku“. Prejavme odvahu stavať s
vierou – na skale sviatosti, o ktorú sa dá oprieť, keď ľudská
krehkosť nevládze.
Ak sa pýtame, čo protirečí katolíckej identite, tak na prvom
mieste je to zanedbanie nášho vzťahu s Ježišom Kristom a
nemravný život. Ak sa na jednej strane zúčastňujeme na
bohoslužbách, ale zároveň vieme, že ako ľudia sme v niektorej
oblasti vážne zlyhali, mali by sme nastúpiť na cestu možnej
nápravy a konať pokánie. Nemôžeme sa zmieriť s tým, že svojím
spôsobom života vydávame zlé svedectvo o spoločenstve viery, do
ktorého sa hlásime. V rovnakom duchu túto pravdu pripomína aj
sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom. Ak trpí alebo, naopak, je
vychvaľovaný jeden úd, spolu s ním trpia alebo sa radujú všetky
údy. Katolíckej identite protirečí liberalizmus, ktorý
relativizuje základné ľudské a prirodzené hodnoty. My katolíci
nemôžeme súhlasiť s eutanáziou, údajnou možnosťou voľby pri
tehotenstve; s rodovou ideológiou alebo so zmenou pojmu
manželstva. S katolíckou identitou nie je v súlade ani taká
forma vlastenectva, ktorá kladie národ nad akékoľvek iné
hodnoty. Sme si vedomí, že spolužitie ľudí rôznych národov, rás
a jazykov nie je jednoduché. Všetci sme však stvorení na Boží
obraz; za každého človeka zomrel Kristus na kríži. V žiadnom
prípade nesmieme urážať, znevažovať alebo fyzicky útočiť na ľudí
pre ich farbu pleti, národnosť alebo náboženstvo. Rasizmus a
antisemitizmus s katolíckou vierou nemajú nič spoločné.
Všetci katolíci, či už ako voliči alebo verejní predstavitelia,
mali by sme sa vo verejnom živote správať tak, aby boli naše
postoje v súlade s našou vierou, nikdy nie proti nej. Z toho
vyplýva, že by sme v žiadnych voľbách nemali podporovať takých
kandidátov, ktorých postoje sú v zásadných otázkach s našou
vierou v rozpore.
Drahí bratia a sestry! Pán Ježiš nás v dnešnom evanjeliu výzva k
bdelosti. Je to jeho žiadosť k oživeniu nášho duchovného života
a k uvedomeniu si jeho zmyslu. Sme pozvaní k hlbšiemu a
radostnejšiemu spoločenstvu s Pánom. Čím viac budeme naozaj
duchovne žiť, tým autentickejšie budú aj naše vonkajšie prejavy:
katolícka viera sa dôslednejšie prejaví aj v rodine, zamestnaní,
škole i vo verejnom živote. Ďakujeme vám za vaše úsilie zostať
Bohu verní na každom mieste, kde vás Boh postavil. Vážime si, že
aj v rozličných ťažkostiach, ktoré denne prekonávate, hľadáte
prameň posily v modlitbe, Božom slove a Eucharistii. Do
nastávajúceho Adventného obdobia vám a vašim blízkym, na
príhovor Sedembolestnej Panny Márie, vyprosujeme hojnosť Božích
darov, aby ste potom mohli prežiť milostiplné a pokojné Vianoce,
ktoré nech sú predzvesťou aj našej blaženej večnosti.
Zo srdca vás žehnajú biskupi Slovenska
Drahí
bratia a sestry!
Dnes – na Prvú adventnú nedeľu – začíname nový cirkevný rok.
Advent každoročne prežívame ako obdobie duchovnej prípravy na
sviatky Ježišovho narodenia. Duchovnú hĺbku Adventu naznačuje
čítanie z Markovho evanjelia, v ktorom Pán Ježiš vyzýva svojich
učeníkov k bdelosti. Hovorí im, že majú bdieť, lebo nevedia,
kedy sa vráti pán domu.
Božia výzva k bdelosti je výzvou na naše obrátenie. Je apelom na
svedomie, aby sme sa v každom okamihu života usilovali žiť podľa
evanjelia, a nie podľa sveta. Naše duchovné obrátenie je spojené
s radostným očakávaním dobrého Pána. V druhom čítaní z Listu
Korinťanom apoštol Pavol pripomína, čo má Boh pripravené pre
tých, ktorí ho nasledujú: budú obohatení milosťou poznania Pána;
a tiež dostanú silu vytrvať bez úhony až do konca (porovnaj. 1
Kor 1, 5-8).
Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi hovorí: „Do
spoločenstva Cirkvi sú naplno začlenení tí, ktorí majú Kristovho
Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené
prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s
Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza
a biskupov -, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a
cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je
začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v
lone Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“. Nikto zo synov a z dcér
Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá
pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej
Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky,
slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme
prísnejšie súdení (LG, 14). Snahu o tento súlad nášho života s
milosťou členstva v Kristovej Cirkvi, ktorá je od počiatku
katolícka, nazývame „katolíckou identitou“.
Spoločnosť má určité predstavy, ako sa má katolík správať, čo ho
charakterizuje a ako sa v nej angažuje. Tento obraz vychádza z
ľudskej skúsenosti, niekedy môže byť nepravdivý a deformovaný,
často je ovplyvnený dejinami. Sme katolíkmi, sme hrdí na svoju
vieru a Cirkev. To však neznamená, že by sme si neboli vedomí
mnohých ľudských slabostí, ktoré život Cirkvi v dejinách
sprevádzali. Rovnako naša hrdosť neznamená, že by sme chceli
znevažovať ľudí iného presvedčenia. My sme však vo viere hlboko
presvedčení, že v našej Cirkvi sa stáva najlepšie viditeľným
práve to spoločenstvo, ktoré založil sám Kristus, keď poveril
apoštolov, aby šli, hlásali evanjelium, učili národy a krstili
ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Katolícka cirkev je naším domovom. Je to miesto, kam sa môžeme
kedykoľvek vrátiť ako deti k rodičom. V našich kostoloch
nachádzame v Oltárnej sviatosti živého Krista, ktorý nám skrz
apoštolov sľúbil, že zostane s nami až do skončenia sveta. Vo
sviatostiach nachádzame veľkú duchovnú posilu pre náš každodenný
život, aby sme zostali verní nášmu Majstrovi a mali dostatok síl
prekonávať prekážky, ktoré pred nás kladie každodenný život. Čím
viac prežívam svoje spoločenstvo s Pánom, tým viac katolícka
viera preniká môj život. Čím pravidelnejšie pristupujem k
sviatosti zmierenia a konám pokánie, tým skôr dokážem vo svojom
svedomí správne rozlíšiť dobro od zla.
Drahí bratia a sestry! Osobný vzťah k Bohu je základom našej
ľudskej a katolíckej identity. Medzi duchovným životom a
vonkajšími náboženskými prejavmi jestvuje úzky súvis. Pre
katolíka je samozrejmosťou navštevovať bohoslužby v nedele a
prikázané sviatky či pristupovať k sviatosti zmierenia. Ak by
sme sa týchto zbožných úkonov vzdávali alebo ich pravidelne
vynechávali, vážne by sme sa mali pýtať samých seba, ako
prežívame a rozvíjame svoju vieru a nakoľko nám na nej záleží.
Otázka náboženskej praxe je zvlášť naliehavá v prípade výchovy
detí a mládeže. Milí rodičia, chceme sa vám poďakovať za
náboženskú výchovu, ktorú dávate svojim deťom. Rovnako vás
chceme povzbudiť, aby ste s otvoreným srdcom venovali vo svojich
rodinách priestor modlitbe a prichádzali spoločne na bohoslužby.
Vás, chlapci a dievčatá, milá mládež, chceme pozvať a povzbudiť
k odvahe budovať svoj život s Kristom. Majte dobrú vôľu a odvahu
k modlitbe, prijímaniu sviatostí a duchovnému životu. Katolícka
cirkev je vaším domovom, vždy tu budete vítaní. Jedného dňa to
budete vy, kto bude v rodine odovzdávať posolstvo evanjelia
ďalším generáciám.
Katolícka identita sa prejavuje aj v spoločenskom živote. Žijeme
v dobe, v ktorej musíme zápasiť o také hodnoty, ktoré sa
stáročia zdali samozrejmé. Naša krajina je dodnes poznačená
ťažkým balvanom potratového zákona, ktorý spôsobil nesmierne
množstvo utrpenia a duchovných škôd aj medzi veriacimi.
Rovnako zápasíme o zachovanie manželstva ako zväzku muža a ženy.
Manželstvo muža a ženy, z ktorého vzniká rodina, má svoju
výnimočnosť, žiaden iný vzťah mu nemožno postaviť na roveň. Tu
však nejde iba o právo. Je dôležité, aby sme my sami svojimi
rozhodnutiami dokazovali, že to chápeme rovnako. Mnoho mladých
žije spolu bez sobáša. Jedným zo znakov našej identity by mala
byť odvaha robiť rozhodnutia, neutekať pred zodpovednosťou.
Rodinné vzťahy nie sú na prenájmom, s možnosťou vrátenia či
výmeny. Keď ľudia majú strach zo záväzkov, práve veriaci by mali
vedieť povedať: „Som tu pre teba: v zdraví a šťastí, v chorobe
aj v nešťastí. Budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho
života!" Nepodľahnime malomyseľnosti: nestavajme budúcnosť na
piesku, na spolužitiach „na skúšku“. Prejavme odvahu stavať s
vierou – na skale sviatosti, o ktorú sa dá oprieť, keď ľudská
krehkosť nevládze.
Ak sa pýtame, čo protirečí katolíckej identite, tak na prvom
mieste je to zanedbanie nášho vzťahu s Ježišom Kristom a
nemravný život. Ak sa na jednej strane zúčastňujeme na
bohoslužbách, ale zároveň vieme, že ako ľudia sme v niektorej
oblasti vážne zlyhali, mali by sme nastúpiť na cestu možnej
nápravy a konať pokánie. Nemôžeme sa zmieriť s tým, že svojím
spôsobom života vydávame zlé svedectvo o spoločenstve viery, do
ktorého sa hlásime. V rovnakom duchu túto pravdu pripomína aj
sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom. Ak trpí alebo, naopak, je
vychvaľovaný jeden úd, spolu s ním trpia alebo sa radujú všetky
údy. Katolíckej identite protirečí liberalizmus, ktorý
relativizuje základné ľudské a prirodzené hodnoty. My katolíci
nemôžeme súhlasiť s eutanáziou, údajnou možnosťou voľby pri
tehotenstve; s rodovou ideológiou alebo so zmenou pojmu
manželstva. S katolíckou identitou nie je v súlade ani taká
forma vlastenectva, ktorá kladie národ nad akékoľvek iné
hodnoty. Sme si vedomí, že spolužitie ľudí rôznych národov, rás
a jazykov nie je jednoduché. Všetci sme však stvorení na Boží
obraz; za každého človeka zomrel Kristus na kríži. V žiadnom
prípade nesmieme urážať, znevažovať alebo fyzicky útočiť na ľudí
pre ich farbu pleti, národnosť alebo náboženstvo. Rasizmus a
antisemitizmus s katolíckou vierou nemajú nič spoločné.
Všetci katolíci, či už ako voliči alebo verejní predstavitelia,
mali by sme sa vo verejnom živote správať tak, aby boli naše
postoje v súlade s našou vierou, nikdy nie proti nej. Z toho
vyplýva, že by sme v žiadnych voľbách nemali podporovať takých
kandidátov, ktorých postoje sú v zásadných otázkach s našou
vierou v rozpore.
Drahí bratia a sestry! Pán Ježiš nás v dnešnom evanjeliu výzva k
bdelosti. Je to jeho žiadosť k oživeniu nášho duchovného života
a k uvedomeniu si jeho zmyslu. Sme pozvaní k hlbšiemu a
radostnejšiemu spoločenstvu s Pánom. Čím viac budeme naozaj
duchovne žiť, tým autentickejšie budú aj naše vonkajšie prejavy:
katolícka viera sa dôslednejšie prejaví aj v rodine, zamestnaní,
škole i vo verejnom živote. Ďakujeme vám za vaše úsilie zostať
Bohu verní na každom mieste, kde vás Boh postavil. Vážime si, že
aj v rozličných ťažkostiach, ktoré denne prekonávate, hľadáte
prameň posily v modlitbe, Božom slove a Eucharistii. Do
nastávajúceho Adventného obdobia vám a vašim blízkym, na
príhovor Sedembolestnej Panny Márie, vyprosujeme hojnosť Božích
darov, aby ste potom mohli prežiť milostiplné a pokojné Vianoce,
ktoré nech sú predzvesťou aj našej blaženej večnosti.
Zo srdca vás žehnajú biskupi Slovenska
Drahí
bratia a sestry!
Dnes – na Prvú adventnú nedeľu – začíname nový cirkevný rok.
Advent každoročne prežívame ako obdobie duchovnej prípravy na
sviatky Ježišovho narodenia. Duchovnú hĺbku Adventu naznačuje
čítanie z Markovho evanjelia, v ktorom Pán Ježiš vyzýva svojich
učeníkov k bdelosti. Hovorí im, že majú bdieť, lebo nevedia,
kedy sa vráti pán domu.
Božia výzva k bdelosti je výzvou na naše obrátenie. Je apelom na
svedomie, aby sme sa v každom okamihu života usilovali žiť podľa
evanjelia, a nie podľa sveta. Naše duchovné obrátenie je spojené
s radostným očakávaním dobrého Pána. V druhom čítaní z Listu
Korinťanom apoštol Pavol pripomína, čo má Boh pripravené pre
tých, ktorí ho nasledujú: budú obohatení milosťou poznania Pána;
a tiež dostanú silu vytrvať bez úhony až do konca (porovnaj. 1
Kor 1, 5-8).
Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi hovorí: „Do
spoločenstva Cirkvi sú naplno začlenení tí, ktorí majú Kristovho
Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené
prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s
Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza
a biskupov -, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a
cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je
začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v
lone Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“. Nikto zo synov a z dcér
Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá
pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej
Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky,
slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme
prísnejšie súdení (LG, 14). Snahu o tento súlad nášho života s
milosťou členstva v Kristovej Cirkvi, ktorá je od počiatku
katolícka, nazývame „katolíckou identitou“.
Spoločnosť má určité predstavy, ako sa má katolík správať, čo ho
charakterizuje a ako sa v nej angažuje. Tento obraz vychádza z
ľudskej skúsenosti, niekedy môže byť nepravdivý a deformovaný,
často je ovplyvnený dejinami. Sme katolíkmi, sme hrdí na svoju
vieru a Cirkev. To však neznamená, že by sme si neboli vedomí
mnohých ľudských slabostí, ktoré život Cirkvi v dejinách
sprevádzali. Rovnako naša hrdosť neznamená, že by sme chceli
znevažovať ľudí iného presvedčenia. My sme však vo viere hlboko
presvedčení, že v našej Cirkvi sa stáva najlepšie viditeľným
práve to spoločenstvo, ktoré založil sám Kristus, keď poveril
apoštolov, aby šli, hlásali evanjelium, učili národy a krstili
ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Katolícka cirkev je naším domovom. Je to miesto, kam sa môžeme
kedykoľvek vrátiť ako deti k rodičom. V našich kostoloch
nachádzame v Oltárnej sviatosti živého Krista, ktorý nám skrz
apoštolov sľúbil, že zostane s nami až do skončenia sveta. Vo
sviatostiach nachádzame veľkú duchovnú posilu pre náš každodenný
život, aby sme zostali verní nášmu Majstrovi a mali dostatok síl
prekonávať prekážky, ktoré pred nás kladie každodenný život. Čím
viac prežívam svoje spoločenstvo s Pánom, tým viac katolícka
viera preniká môj život. Čím pravidelnejšie pristupujem k
sviatosti zmierenia a konám pokánie, tým skôr dokážem vo svojom
svedomí správne rozlíšiť dobro od zla.
Drahí bratia a sestry! Osobný vzťah k Bohu je základom našej
ľudskej a katolíckej identity. Medzi duchovným životom a
vonkajšími náboženskými prejavmi jestvuje úzky súvis. Pre
katolíka je samozrejmosťou navštevovať bohoslužby v nedele a
prikázané sviatky či pristupovať k sviatosti zmierenia. Ak by
sme sa týchto zbožných úkonov vzdávali alebo ich pravidelne
vynechávali, vážne by sme sa mali pýtať samých seba, ako
prežívame a rozvíjame svoju vieru a nakoľko nám na nej záleží.
Otázka náboženskej praxe je zvlášť naliehavá v prípade výchovy
detí a mládeže. Milí rodičia, chceme sa vám poďakovať za
náboženskú výchovu, ktorú dávate svojim deťom. Rovnako vás
chceme povzbudiť, aby ste s otvoreným srdcom venovali vo svojich
rodinách priestor modlitbe a prichádzali spoločne na bohoslužby.
Vás, chlapci a dievčatá, milá mládež, chceme pozvať a povzbudiť
k odvahe budovať svoj život s Kristom. Majte dobrú vôľu a odvahu
k modlitbe, prijímaniu sviatostí a duchovnému životu. Katolícka
cirkev je vaším domovom, vždy tu budete vítaní. Jedného dňa to
budete vy, kto bude v rodine odovzdávať posolstvo evanjelia
ďalším generáciám.
Katolícka identita sa prejavuje aj v spoločenskom živote. Žijeme
v dobe, v ktorej musíme zápasiť o také hodnoty, ktoré sa
stáročia zdali samozrejmé. Naša krajina je dodnes poznačená
ťažkým balvanom potratového zákona, ktorý spôsobil nesmierne
množstvo utrpenia a duchovných škôd aj medzi veriacimi.
Rovnako zápasíme o zachovanie manželstva ako zväzku muža a ženy.
Manželstvo muža a ženy, z ktorého vzniká rodina, má svoju
výnimočnosť, žiaden iný vzťah mu nemožno postaviť na roveň. Tu
však nejde iba o právo. Je dôležité, aby sme my sami svojimi
rozhodnutiami dokazovali, že to chápeme rovnako. Mnoho mladých
žije spolu bez sobáša. Jedným zo znakov našej identity by mala
byť odvaha robiť rozhodnutia, neutekať pred zodpovednosťou.
Rodinné vzťahy nie sú na prenájmom, s možnosťou vrátenia či
výmeny. Keď ľudia majú strach zo záväzkov, práve veriaci by mali
vedieť povedať: „Som tu pre teba: v zdraví a šťastí, v chorobe
aj v nešťastí. Budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho
života!" Nepodľahnime malomyseľnosti: nestavajme budúcnosť na
piesku, na spolužitiach „na skúšku“. Prejavme odvahu stavať s
vierou – na skale sviatosti, o ktorú sa dá oprieť, keď ľudská
krehkosť nevládze.
Ak sa pýtame, čo protirečí katolíckej identite, tak na prvom
mieste je to zanedbanie nášho vzťahu s Ježišom Kristom a
nemravný život. Ak sa na jednej strane zúčastňujeme na
bohoslužbách, ale zároveň vieme, že ako ľudia sme v niektorej
oblasti vážne zlyhali, mali by sme nastúpiť na cestu možnej
nápravy a konať pokánie. Nemôžeme sa zmieriť s tým, že svojím
spôsobom života vydávame zlé svedectvo o spoločenstve viery, do
ktorého sa hlásime. V rovnakom duchu túto pravdu pripomína aj
sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom. Ak trpí alebo, naopak, je
vychvaľovaný jeden úd, spolu s ním trpia alebo sa radujú všetky
údy. Katolíckej identite protirečí liberalizmus, ktorý
relativizuje základné ľudské a prirodzené hodnoty. My katolíci
nemôžeme súhlasiť s eutanáziou, údajnou možnosťou voľby pri
tehotenstve; s rodovou ideológiou alebo so zmenou pojmu
manželstva. S katolíckou identitou nie je v súlade ani taká
forma vlastenectva, ktorá kladie národ nad akékoľvek iné
hodnoty. Sme si vedomí, že spolužitie ľudí rôznych národov, rás
a jazykov nie je jednoduché. Všetci sme však stvorení na Boží
obraz; za každého človeka zomrel Kristus na kríži. V žiadnom
prípade nesmieme urážať, znevažovať alebo fyzicky útočiť na ľudí
pre ich farbu pleti, národnosť alebo náboženstvo. Rasizmus a
antisemitizmus s katolíckou vierou nemajú nič spoločné.
Všetci katolíci, či už ako voliči alebo verejní predstavitelia,
mali by sme sa vo verejnom živote správať tak, aby boli naše
postoje v súlade s našou vierou, nikdy nie proti nej. Z toho
vyplýva, že by sme v žiadnych voľbách nemali podporovať takých
kandidátov, ktorých postoje sú v zásadných otázkach s našou
vierou v rozpore.
Drahí bratia a sestry! Pán Ježiš nás v dnešnom evanjeliu výzva k
bdelosti. Je to jeho žiadosť k oživeniu nášho duchovného života
a k uvedomeniu si jeho zmyslu. Sme pozvaní k hlbšiemu a
radostnejšiemu spoločenstvu s Pánom. Čím viac budeme naozaj
duchovne žiť, tým autentickejšie budú aj naše vonkajšie prejavy:
katolícka viera sa dôslednejšie prejaví aj v rodine, zamestnaní,
škole i vo verejnom živote. Ďakujeme vám za vaše úsilie zostať
Bohu verní na každom mieste, kde vás Boh postavil. Vážime si, že
aj v rozličných ťažkostiach, ktoré denne prekonávate, hľadáte
prameň posily v modlitbe, Božom slove a Eucharistii. Do
nastávajúceho Adventného obdobia vám a vašim blízkym, na
príhovor Sedembolestnej Panny Márie, vyprosujeme hojnosť Božích
darov, aby ste potom mohli prežiť milostiplné a pokojné Vianoce,
ktoré nech sú predzvesťou aj našej blaženej večnosti.
Zo srdca vás žehnajú biskupi Slovenska
Drahí bratia a sestry!
Dnes – na Prvú adventnú nedeľu – začíname nový cirkevný rok. Advent
každoročne prežívame ako obdobie duchovnej prípravy na sviatky
Ježišovho narodenia. Duchovnú hĺbku Adventu naznačuje čítanie z
Markovho evanjelia, v ktorom Pán Ježiš vyzýva svojich učeníkov k
bdelosti. Hovorí im, že majú bdieť, lebo nevedia, kedy sa vráti pán
domu.
Božia výzva k bdelosti je výzvou na naše obrátenie. Je apelom na
svedomie, aby sme sa v každom okamihu života usilovali žiť podľa
evanjelia, a nie podľa sveta. Naše duchovné obrátenie je spojené s
radostným očakávaním dobrého Pána. V druhom čítaní z Listu
Korinťanom apoštol Pavol pripomína, čo má Boh pripravené pre tých,
ktorí ho nasledujú: budú obohatení milosťou poznania Pána; a tiež
dostanú silu vytrvať bez úhony až do konca (porovnaj. 1 Kor 1, 5-8).
Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi hovorí: „Do
spoločenstva Cirkvi sú naplno začlenení tí, ktorí majú Kristovho
Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené
prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom
– ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza a biskupov
-, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a
spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto
nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi „telom“, ale nie
„srdcom“. Nikto zo synov a z dcér Cirkvi nech však nezabúda, že
svoje jedinečné postavenie nemá pripisovať svojim zásluhám, ale má
za ne vďačiť osobitnej Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade
naše myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše
budeme prísnejšie súdení (LG, 14). Snahu o tento súlad nášho života
s milosťou členstva v Kristovej Cirkvi, ktorá je od počiatku
katolícka, nazývame „katolíckou identitou“.
Spoločnosť má určité predstavy, ako sa má katolík správať, čo ho
charakterizuje a ako sa v nej angažuje. Tento obraz vychádza z
ľudskej skúsenosti, niekedy môže byť nepravdivý a deformovaný, často
je ovplyvnený dejinami. Sme katolíkmi, sme hrdí na svoju vieru a
Cirkev. To však neznamená, že by sme si neboli vedomí mnohých
ľudských slabostí, ktoré život Cirkvi v dejinách sprevádzali.
Rovnako naša hrdosť neznamená, že by sme chceli znevažovať ľudí
iného presvedčenia. My sme však vo viere hlboko presvedčení, že v
našej Cirkvi sa stáva najlepšie viditeľným práve to spoločenstvo,
ktoré založil sám Kristus, keď poveril apoštolov, aby šli, hlásali
evanjelium, učili národy a krstili ich v mene Otca i Syna i Ducha
Svätého.
Katolícka cirkev je naším domovom. Je to miesto, kam sa môžeme
kedykoľvek vrátiť ako deti k rodičom. V našich kostoloch nachádzame
v Oltárnej sviatosti živého Krista, ktorý nám skrz apoštolov sľúbil,
že zostane s nami až do skončenia sveta. Vo sviatostiach nachádzame
veľkú duchovnú posilu pre náš každodenný život, aby sme zostali
verní nášmu Majstrovi a mali dostatok síl prekonávať prekážky, ktoré
pred nás kladie každodenný život. Čím viac prežívam svoje
spoločenstvo s Pánom, tým viac katolícka viera preniká môj život.
Čím pravidelnejšie pristupujem k sviatosti zmierenia a konám
pokánie, tým skôr dokážem vo svojom svedomí správne rozlíšiť dobro
od zla.
Drahí bratia a sestry! Osobný vzťah k Bohu je základom našej ľudskej
a katolíckej identity. Medzi duchovným životom a vonkajšími
náboženskými prejavmi jestvuje úzky súvis. Pre katolíka je
samozrejmosťou navštevovať bohoslužby v nedele a prikázané sviatky
či pristupovať k sviatosti zmierenia. Ak by sme sa týchto zbožných
úkonov vzdávali alebo ich pravidelne vynechávali, vážne by sme sa
mali pýtať samých seba, ako prežívame a rozvíjame svoju vieru a
nakoľko nám na nej záleží. Otázka náboženskej praxe je zvlášť
naliehavá v prípade výchovy detí a mládeže. Milí rodičia, chceme sa
vám poďakovať za náboženskú výchovu, ktorú dávate svojim deťom.
Rovnako vás chceme povzbudiť, aby ste s otvoreným srdcom venovali vo
svojich rodinách priestor modlitbe a prichádzali spoločne na
bohoslužby. Vás, chlapci a dievčatá, milá mládež, chceme pozvať a
povzbudiť k odvahe budovať svoj život s Kristom. Majte dobrú vôľu a
odvahu k modlitbe, prijímaniu sviatostí a duchovnému životu.
Katolícka cirkev je vaším domovom, vždy tu budete vítaní. Jedného
dňa to budete vy, kto bude v rodine odovzdávať posolstvo evanjelia
ďalším generáciám.
Katolícka identita sa prejavuje aj v spoločenskom živote. Žijeme v
dobe, v ktorej musíme zápasiť o také hodnoty, ktoré sa stáročia
zdali samozrejmé. Naša krajina je dodnes poznačená ťažkým balvanom
potratového zákona, ktorý spôsobil nesmierne množstvo utrpenia a
duchovných škôd aj medzi veriacimi.
Rovnako zápasíme o zachovanie manželstva ako zväzku muža a ženy.
Manželstvo muža a ženy, z ktorého vzniká rodina, má svoju
výnimočnosť, žiaden iný vzťah mu nemožno postaviť na roveň. Tu však
nejde iba o právo. Je dôležité, aby sme my sami svojimi
rozhodnutiami dokazovali, že to chápeme rovnako. Mnoho mladých žije
spolu bez sobáša. Jedným zo znakov našej identity by mala byť odvaha
robiť rozhodnutia, neutekať pred zodpovednosťou. Rodinné vzťahy nie
sú na prenájmom, s možnosťou vrátenia či výmeny. Keď ľudia majú
strach zo záväzkov, práve veriaci by mali vedieť povedať: „Som tu
pre teba: v zdraví a šťastí, v chorobe aj v nešťastí. Budem ťa
milovať a ctiť po všetky dni svojho života!" Nepodľahnime
malomyseľnosti: nestavajme budúcnosť na piesku, na spolužitiach „na
skúšku“. Prejavme odvahu stavať s vierou – na skale sviatosti, o
ktorú sa dá oprieť, keď ľudská krehkosť nevládze.
Ak sa pýtame, čo protirečí katolíckej identite, tak na prvom mieste
je to zanedbanie nášho vzťahu s Ježišom Kristom a nemravný život. Ak
sa na jednej strane zúčastňujeme na bohoslužbách, ale zároveň vieme,
že ako ľudia sme v niektorej oblasti vážne zlyhali, mali by sme
nastúpiť na cestu možnej nápravy a konať pokánie. Nemôžeme sa
zmieriť s tým, že svojím spôsobom života vydávame zlé svedectvo o
spoločenstve viery, do ktorého sa hlásime. V rovnakom duchu túto
pravdu pripomína aj sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom. Ak trpí
alebo, naopak, je vychvaľovaný jeden úd, spolu s ním trpia alebo sa
radujú všetky údy. Katolíckej identite protirečí liberalizmus, ktorý
relativizuje základné ľudské a prirodzené hodnoty. My katolíci
nemôžeme súhlasiť s eutanáziou, údajnou možnosťou voľby pri
tehotenstve; s rodovou ideológiou alebo so zmenou pojmu manželstva.
S katolíckou identitou nie je v súlade ani taká forma vlastenectva,
ktorá kladie národ nad akékoľvek iné hodnoty. Sme si vedomí, že
spolužitie ľudí rôznych národov, rás a jazykov nie je jednoduché.
Všetci sme však stvorení na Boží obraz; za každého človeka zomrel
Kristus na kríži. V žiadnom prípade nesmieme urážať, znevažovať
alebo fyzicky útočiť na ľudí pre ich farbu pleti, národnosť alebo
náboženstvo. Rasizmus a antisemitizmus s katolíckou vierou nemajú
nič spoločné.
Všetci katolíci, či už ako voliči alebo verejní predstavitelia, mali
by sme sa vo verejnom živote správať tak, aby boli naše postoje v
súlade s našou vierou, nikdy nie proti nej. Z toho vyplýva, že by
sme v žiadnych voľbách nemali podporovať takých kandidátov, ktorých
postoje sú v zásadných otázkach s našou vierou v rozpore.
Drahí bratia a sestry! Pán Ježiš nás v dnešnom evanjeliu výzva k
bdelosti. Je to jeho žiadosť k oživeniu nášho duchovného života a k
uvedomeniu si jeho zmyslu. Sme pozvaní k hlbšiemu a radostnejšiemu
spoločenstvu s Pánom. Čím viac budeme naozaj duchovne žiť, tým
autentickejšie budú aj naše vonkajšie prejavy: katolícka viera sa
dôslednejšie prejaví aj v rodine, zamestnaní, škole i vo verejnom
živote. Ďakujeme vám za vaše úsilie zostať Bohu verní na každom
mieste, kde vás Boh postavil. Vážime si, že aj v rozličných
ťažkostiach, ktoré denne prekonávate, hľadáte prameň posily v
modlitbe, Božom slove a Eucharistii. Do nastávajúceho Adventného
obdobia vám a vašim blízkym, na príhovor Sedembolestnej Panny Márie,
vyprosujeme hojnosť Božích darov, aby ste potom mohli prežiť
milostiplné a pokojné Vianoce, ktoré nech sú predzvesťou aj našej
blaženej večnosti.
Zo srdca vás žehnajú biskupi Slovenska |